Příspěvky uživatele

Moje pomalé kroky a zlé myšlienky, preruší hlas. Zdvihnem hlavu hore aby som sa ospravedlnila za prerušenie tica a pritom si pritlačím knihu tesnejšie k hrudi. Keď zbadám pred sebou muža ktorý mi nepríde že by sa mi chystal nadať. Usmejem sa na pána predo mnou  a potichu poviem. "Dobrý deň milý pane."  prezriem si muža predo mnou a musím si zahryznúť do spodnej pery. Keď zazriem pekne stavaného muža a jeho temné oči,mám pocit že ma za chvíľu zabije a spokojne odíde. Nadýchnem sa a skoro mi oči vypadnú z jamôk keď zacítim upíriu vôňu. Moje srdce začne splašene búchať a naskočia mi zimomriavky po celom tele. Snažím sa nezatriasť a nedať na sebe poznať čo mi robí už len jeho pohľad a zistenie akej je rasy. Moja vlčica nadšene začne vrtieť chvostom a chce sa mu hodiť pod nohy ako pánovi. "Môžem vám nejako pomôcť?" spýtam sa milo a postavím sa na špičky aby som nebola oproti nemu taká nízka. Na mojej tvári sa objaví submisívny úškrn keď ho prejdem očami. Jeho športová postava vo mne vyvoláva pocit bezpečia a chcem aby ma objal. Alebo aby si robil so mnou čo chce.

Zastavím svoju chôdzu a obzriem sa okolo seba či niekoho neuvidím. Stále som ale na ulici sama čo mi celkom vyhovuje. Môj pohľad sa presunie na nebo a zamračím sa naň. Začína sa akosi mračiť a ja nemám pri sebe žiadny dáždnik. Síce ma tmavé nebo fascinuje, pozriem sa na svoje nohy ktoré sú zrazu veľmi zaujímavé.*Ak zmoknem tak ma klepne....a čo kniha?* Pomyslím si a moja vlčica sa nadšene zatrasie. Síce milujem beh v lese keď je búrka, pred bleskami mám rešpekt. Uhlušujúce hromy ma vedia vždy naľakať preto zvyčajne počas búrky zostávam na izbe. Zamračím sa keď mi dôjde že tu sa premeniť na vlka asi môžem lebo ma nik neuvidí, ale nemám pri sebe žiadne oblečenie do ktorého by som sa potom obliekla. Síce mi nevadí moje nahé telo vystavovať na obdiv, ale nechcem aby ho videl hocikto okrem môjho psa a možno budúceho partnera.Naštavane poviem keď si uvedomím že zmoknem.: " Je to možné? Zabite ma niekto!" Nahnevane kopnem do kamienka ktorý sa odrazí od zeme a skončí pár metrov predo mnou. Zavrčím a musím sa držať na uzde aby som sa nepremenila. Nakoniec len zavrtím hlavou a frustrovane zakričím do ulice. Môj hlas sa začne ozívať a ja rýchlo zavriem ústa. Nechcela som na seba upriamiť žiadnu pozornosť a predsa kričím aby všetci vedeli kde som. * Ty si ale šikovná.* Pomyslím si ironicky a odfrknem si. Pomalým krokom sa vyberiem po ulici aj keď viem že by som si mala pohnúť aby ma nezastihla búrka. Knihu si viac natlačím na seba, aby mi nespadla a aby mi nefúkalo pomedzi riflové nohavice na tráky a tričkom. Moje nohy dopadajú nehlučne na tmavú ulicu a očami uprenými na cestu pred sebou, počítam kroky ktoré som doposiaľ spravila. Celé moje telo sa chveje od frustrácie ale aj radosti z blížiaceho sa dažďa.

https://pin.it/6ri4mwthmhzrju

Zobudím sa na jemný dotyk na svojom boku. Perina podomňou mi príjemné zohrieva brucho a vôbec sa mi nechce postaviť z postele. Lenivo otvorím oči a zbadám Diabla ktorý sa mi nasáčkoval vedľa mňa. Nosom ma vytláča z postele aby som už vstávala. Jemné ho šfuchnem do nosa a ukážem lenivý vlčí úsmev. Postavím sa vo vlčej podobe na posteli a natiahnem sa. Zívnem si a zoskočím z postele. Pri dopade sa premením na človeka a Diablo len zavrčí keď ma zbadá nahú. Neznáša keď som po premene nahá. Preto podídem k skrini aby som sa obliekla. Keď sa pozriem na Diabla ktorý leží rozvalený na mojej posteli, musím sa nad ním pousmiať. Je viac lenivý ako ja a to je ešte vážne mladý. Diablo zodvihne hlavu a štekne na môj outfit že môže byť. Prekrútim nad jeho reakciu očami a skontrolujem mu misku s vodou. Má ju ešte plnú takže mu ju nemusím doliať. Zoberiem si z poličky knihu Pes z Rowanu, peniaze a potichu vídem z izby. Knihu si pritlačím na hrudník a poberiem sa smer mesto. Mám chuť na čokoládoví koláč s dobrou horúcou čokoládou. Moje nohy sa poberú smerom k cukrárni ale po chvíli zmením smer cesty. Nechce sa mi chodiť okľukou a keď zbadám uličku ktorá vedie cez domy, poberiem sa tadiaľ. *Azda skratka?* Pomyslím si ale aj tak sa zhlboka nadýchnem aby som vedela či je tu niekto pri kom by som si mala dať pozor. Môj nos je ale úplne oťapený od vôňe čokolády ktorú cítim už pár kilometrov popredu. Nos prehliada všetky pachy ktoré sú tu. Rozhodným krokom kráčam ulicou a môj úsmev musí byť vidieť už zďaleka. Teším sa na teplý nápoj a čas na čítanie novej knihy. Šťastne cupkám po ulici a raz za čas si trošku poskočím od radosti. Správam sa ako dieťa, ale mne to vôbec nevadí. Aj tak tu nie je nikto kto by to videl.

Moje srdce ide vyskočiť z hrude a cítim že moja vlčica sa prebúdza. Nadýchnem sa a poviem: "Prepáč.... nechcela som ťa uraziť...Mrzí ma, že som sa správala teraz tak odmerane.... si upír a mala by som sa podľa toho aj správať..." Rozhovorím sa a preto si rukou capnem po ústach. "Prepáč veľa kecám... ale nestane sa mi každý deň že stretnem takého pohľadného upíra..." zamotávam sa vo vlastných odpovediach ,hovorím čo ma napadne a žmolím si prsty. Moja vlčica vrtí chvostom a chce aby nám hodil nejakú loptu ktorú mu radi prinesieme. "Ehm..ako to povedať....ja milujem upírov...ste taký iný... niečo čo ma na vás fascinuje a núti ma spoznávať vaše zvyky a váš život ." poviem a začnem poskakovať. Som celá nadšená že môžem byť vedľa neho ale nakoniec sa ukľudním a prehovorím nanovo. "Prepáč... začnem ešte raz.. takže takto... Volám sa Terézia, som vlčica a zbožnujem upírov.. preto som taká nadšená a hovorím chaoticky." Usmejem sa a líca mi trošku zružovejú.

Zo sledovania vody, ma vyrušia kroky. Periférnym videním zachytím mužskú postavu. Keď sa oprie vedľa mňa a pozdraví, otočím na neho hlavu a usmejem sa."Ahoj...ehm... som Terézia" poviem trošku nervózne, ale vôbec nie som nervózna. Nadýchnem sa a nechám svojho vlka aby zistil čo alebo kto je presne muž vedľa mňa. Keď sa nadýchnem a zacítim že je upír, tak sa rýchlo vystriem a prekvapene zažmurkám. "Och prepáčte pane, nespoznala som vás...veľmi ma to mrzí..." poviem zahanbene a pohľad sklopím dole. Vážne ma štve že som nespoznala upíra. *Čo si o mne teraz pomyslí? Ja...vážne som ho nespoznala... Čo ak... Och... Je nadriadený....ja...pokašlala som to" myslím si a ruky sa mi trošku zatrasú. Preto si ich chytím aby sa mi netriasli a on si to nevšimol.

Po dlhom sedení doma, sa vyberiem von. Na sebe mám kratšie čierne tepláky a šedé voľné tričko. Zima už dávno skončila a tak sa nemusím báť obliecť si niečo letnejšie. Nadýchnem sa a zavriem za sebou dvere. Sluchom začujem ako Diablo vyskočí a ľahne si na ustlanú posteľ. Len sa zasmejem a zamknem. Otočím sa a krokom sa vyberiem po meste. Úsmevom výtam nové počasie a ľudí na okolo. *Kde som dávno nebola a mám na to dobré spomienky?* spýtam sa v duchu a skôr než si odpoviem, vyberiem sa k mostu. Mám naň najkrajšie spomienky a preto si podskočím pri chôdzi a pridám do kroku. Moje oči sledujú okolie až sa zastavia na mostíku. Podídem cez kamenné základy mosta a zastanem v jeho strede. Priblížim sa k okraju a nazriem na vodu podo mnou. Je tu prekrásne a preto tu stojím a pozerám na pramienky vody ktoré tečú prúdom mimo nás.

Terézia Rosinová
Číslo 2 prosím